recenzie.

Carriers/Prenášači

Afonka Soby | 14. 6. 2010

0

5/10          

žáner:

zombie/infection

Jediné, čo je nebezpečnejšie ako nákaza,.... sú jej prenášači.

„Pravidlá sú jednoduché. Prvé: za každú cenu sa vyhýbať infikovaným. Ich dych je vysoko nákazlivý. Druhé: Dezinfikujte všetko, čoho sa za posledných dvadsaťštyri hodín dotkli. Tretie: Chorí znamenajú mŕtvi. Nedajú sa nijako zachrániť. Ak porušíte pravidlá, zomriete. Ak sa nimi budete riadiť, prežijete... Možno..."

Týmito slovami začína film Carriers, v ktorom sa skupinka štyroch mladíkov snaží dostať na Korytnačí ostrov, pláž, ku ktorej sa im viažu veselé spomienky na časy, keď väčšinu populácie neskosila drastická a smrteľná pandémia. Snažia sa vyhýbať kontaktu s ľuďmi, čo by nemal byť na ľudoprázdnych cestách až taký problém, no napriek tomu postupne zisťujú, že samotní ľudia, vrátane ich samých, sú oveľa väčšou hrozbou ako akákoľvek nákaza.

Ak vám to niečo pripomína, pravdepodobne to bude O 28 dní neskôr alebo nedávny remake Romerovho filmu The Crazies. Pokiaľ ide o mňa, moralít na tému „človek človeku vlkom" tvárou v tvár smrteľnej nákaze nikdy nie je dosť, takže som aj najnovší prírastok do rodiny privítal s nadšením. Navyše plagáty vyzerajú fakt cool a ja proste milujem rúška na tvárach. Ak máte podobnú „úchylku", skvelá správa: v Carriers sa rúšok dosýta nabažíte. Sú doslova v každom zábere a vyzerajú rovnako „cool" ako v traileroch.

S rúškami sú však, bohužiaľ, spojené aj tie najväčšie problémy Carriers, ktoré posúvajú tento film až do béčkových vôd. Logika, akokoľvek ju nemáme radi a často vieme odpustiť aj jej výrazné chyby (ak sú vyvážené skvelou formou), ak z filmu doslova trčí hlúposť, ťažko sa môžete sústrediť na jeho kvality. Scenáristi si v tomto prípade až príliš zavarili jednou zásadnou informáciou, ktorú prijali ako neoblomný fakt, hoci sa dala celkom slušne obísť bez výraznejších strát: nákaza sa šíri vzduchom. Vo vzduchu by teda mala stále visieť hrozba, či je vzduch čistý, či je bezpečné vyjsť z auta práve tu, či sa oplatí zhlboka sa nadýchnuť alebo radšej zadržať dych. Rúška by mali slúžiť ako dostatočné barličky, ktorými by sa dalo čo-to preklenúť. To by ich však naši hrdinovia museli vedieť používať a nie brať ich ako módny doplnok, ktorý si nasadia práve vtedy, keď od nich scenár nevyžaduje nejaké výraznejšie repliky či hru tváre, alebo keď je kamera v tom správnom uhle, odkiaľ s maskou vyzerajú „cool". Sú schopní v jednom zábere precízne dezinfikovať všetko, čoho sa nakazení dotkli, no hneď v ďalšom sa s nimi rozprávajú tvárou v tvár, a to bez rúšok. Tie si nasadzujú až po chvíli, v strede rozhovoru, alebo až potom, čo uvidia nejakú mŕtvolu. Ako divák si budete niekoľkokrát klásť otázku, ktoré z pravidiel deklamovaných v úvode filmu neporušili hrdinovia už v jeho prvej desaťminútovke. Možno si spomeniete aj na pôvodných Romerových The Crazies, kde sa to síce len tak hemžilo skafandrami a plynovými maskami, no len čo si chcel nejaký vojak zapáliť, bez problémov si masku hocikedy strhol. To však hovoríme o filme zo začiatku sedemdesiatych rokov, v ktorom bola istá naivita ľahšie (aj keď nie úplne) stráviteľná. V roku 2010 však už spôsobuje závažné žalúdočné ťažkosti.

Pozícia „hnidopicha" hľadajúceho logiku v hororoch je mi pritom vysoko nepríjemná. Snažím sa pri ich sledovaní vždy vypnúť akékoľvek „logické receptory", alebo ich aspoň znížiť na minimum. V tomto prípade sa však logika dostala do kolízie s tým jediným, čo od hororu očakávam: zábavu. Keď príbehu neverím, keď postavám neverím ich konanie, nemôžem sa zabávať.

Prenášači však majú určite aj svoje kvality. Bohužiaľ, väčšina z nich je odkukaných z O 28 dní.... Či už ide o hudbu nápadne pripomínajúcu motívy Johna Murphyho, alebo scény ako stretnutie s vojakmi, ktorí sa ukážu byť ešte väčšou hrozbou ako samotní „prenášači", alebo dvojku otca s dcérou, ktorú mladíci na ceste stretnú, všetko sú to odkazy, ktoré nedokážu (a možno ani nechcú) zaprieť svoj inšpiračný zdroj. Môžete to brať ako kreatívnu prehru scenáristického (a zároveň režisérskeho) dua alebo ako postmodernú poctu najlepšiemu zombie survivalu všetkých čias. V každom prípade sa nekoná nič originálne (či už po formálnej, alebo príbehovej stránke). Pozitívne je však to, že to celé drží pekne pokope a rovnako ako O 28 dní..., aj Carriers si dokážu udržať svoje tempo aj s minimálnym počtom postáv a akcie. A to je určite výrazné plus, vďaka ktorému vo vás môže po zhliadnutí ostať pozitívny dojem.

Ak nie ste rozhodnutý, či Prenášačom obetujete svoj drahocenný čas, mám pre vás jedno lákadlo: Piper Perabo alias „tú kočku z Coyote Ugly". V hodnotení jej patrí jedna hviezdička, pretože je takou malou hviezdičkou tohto filmu. A nezabudnite, že nosí rúško, čo je sexi aj strašidelné zároveň. Ak je však pre vás Piper a zrecyklovaná estetika O 28 dní... málo, radšej zvážte, či vám tento rok nestačí len jeden film o smrtiacej nákaze. Pretože v tom prípade by to mal byť určite The Crazies.